V Klenovskom kultúrnom dome bol 19.12. 2012 veľmi zaujímavý koncert. Už názov vzbudzoval pozornosť: NÁŠ ŽIVOT S BOHOM - AMARO DŽIVIPEN LE DEVLEHA. Slovensky aj Róm-sky. Rómovia aj Slováci spievali v obidvoch jazykoch jednoduché kresťanské piesne. Nebol to koncert na pobavenie, ale na zamyslenie. Rómska skupina z Cinobane prišla zaspievať a porozprávať o svojich zmenených životoch. O tom, ako sa dajú problémy v živote riešiť, nie od nich utekať. Nemuseli nám ani veľmi opisovať ťažké sociálne pomery v rómskej komunite, pretože ich dôverne poznáme aj v Klenovci.
Títo mladí ľudia rozprávali, kto im pomohol. Na prvom mieste to neboli peniaze, ani jedlo ani práca, ani bývanie, ale Ježiš. Tie spomínané veci sú až na ďalších miestach. Samozrejme treba naplniť všetky potreby človeka, ale bez Ježiša – tak to hovorili a spievali, by to nedokázali. Ján nám vyrozprával tento svoj príbeh: Žil som s priateľmi v partii. Alkohol, zábava, drogy bol náš ži-vot. Krádeže a bitky ma doviedli pred súd a k podmienečnému odsúdeniu. Ale človek pod drogami už ani dobre nerozmýšľa. Pokračoval som v krádežiach, surových bitkách a zase ma čakal súd. Ve-del som, že za podmienkou ide nepodmienečný trest. Tváril som sa, že mi je to jedno, v partii je to spôsob, ako postúpiť hore, ale nebolo mi to celkom jedno. Povedal som o tom, čo ma čaká rómskemu priateľovi Jožkovi / Ján nie je Róm /. Viete, čo mi povedal? Povedal, že pozná niekoho, kto mi môže pomôcť. Aj keď som nebol celkom triezvy, pochopil som, že pozná niekoho z právnic- kých kruhov. Viem, ako som zvedavo vykríkol: „Kto je to? Kde býva?“ Viete, čo mi Jozef odpovedal?... „Je to Ježiš!“ „Nerob si so mňa žarty, nepoznáš ma..,“ odvrkol som nahnevane a sklamaný som odchádzal. Jožo ešte za mnou volal: „Ježiš naozaj pomáha a miluje ťa, budeme sa za teba modliť!“ „Buď už ticho,“ zavolal som namiesto pozdravu. Na druhý deň ma čakal súd, v noci nie a nie zaspať. Rozmýšľal som o všeličom, aj o Ježišovi, ale ako a čo robiť, keď nič o ňom neviem nepoznám ho.Viem, že som povedal do tmy niečo také, že: „Ježiš, ak si, tak mi nejako pomôž, bojím sa!“
Nevyspatý som si ráno zobral zopár vecí do igelitky a šiel som. Bez záujmu som si vypočul, kto som, a čo som robil proti zákonu... „Ján dám Vám ešte jednu šancu v živote,“ bolo počuť hlas sud- kyne, „ale nechcem vás tu na súde viac stretnúť!“ Stál som, a čakal, lebo tie slová nemohli patriť mne. Sudkyňa sa opýtala. „ Rozumeli ste ma? Dávam vám ešte šancu, neodsudujem vás, choďte a využite túto možnosť!“ Tak som šiel, aj keď som ničomu nerozumel. Na chodbe som sa rozplakal ako malý chlapec. Ľudia sa na mňa súcitne pozerali a asi ma ľutovali, že som dostal tvrdý trest. Potom som už vybehol z budovy súdu a bežal a bežal až ku Jožkovi. Volal som: „Nebol som odsúdený! Ježiš to zariadil!“ Takto to bolo, ja neptrebujem už žiadne iné dôkazy, či Boh existuje. Boh mi veľmi pomáha v živote. Už ho lepšie poznám a som rád, že mi vládne on a nie drogy.
Pred ďalším blokom piesní som sa pozrel aj medzi divákov v kinosále / celkom pekná účasť / a okrem iných klenovčanov som zbadal aj pani starostku s manželom. Myslím si, že sme si ten koncert užívali. Aj typického Róma Dávida, ktorého gitara poslúchala a s chuťou aj spieval. Z pódia smelo oslovoval gádžov aj cigáňov a pretože ho poznám aj osobne, prezrádzam, že to bol predtým veľmi nesmelý chlapec. Porozprával nám zo svojho života aj o tom, ako študoval na strednej škole v Brezne. Prvý polrok sa venoval aj škole,ale potom všeličomu inému. Našiel si priateľov a priateľky. Zábava a alkohol sa stali všetkým. Na školu nezostával vôbec čas. Známky a neospravedlnené hodiny doma úspešne tajil. Všetko prasklo na konci školského roku. Vysvedčenie otca veľmi sklamalo. Dal mu to pocítiť. Doslova. Tak, ako to vedia vybaviť cigáni – ručne a s krikom.. „Chápem otca ,“ povedal Dávid. Čo bolo ďalej ? Stretol sa v Závadke v tom čase sklamania zo seba samého s rómami, ktorí uverili v Ježiša a ich život nabral úplne iný smer. Začal chodiť na stretnutia, kde veľa spievali, rozprávali sa , čítali z Biblie modlili sa. Najviac ho bavilo spievať, pretože rád hrá na gitaru. Netrvalo dlho a odovzdal svoj život Ježišovi. Nemal to vôbec ľahké. Dávid hovoril : „Ľahko je padnúť dolu, ale odpichnúť sa hore bez Ježiša a ľudí, ktorí mi pomáhali by som nedokázal. Ježiš ma prijal nie preto, žeby som bol výnimočný, práve naopak. A vôbec som si nevedel rady s vinou, ktorú som cítil za pokazený život doteraz. Potreboval som odpustenie. Dostal som ho. Dostal som novú šancu. Pozrite sa na mňa, ja Róm zo Závadky viem anglicky bol som v Anglicku, v Amerike, rok som študoval na biblickej škole v Prahe, teraz bývam a pracujem v Klenovci. Keby nebolo Ježiša, nič z toho by som nezažil. Ježišu ďakujem, ďakujem ti. Si živý, mocný môj Pán. Ach, ako som rád, že som milovaný.“ To už Dávid prešiel do spievanej formy rozprávania.
Po koncerte si podávame ruky s týmito šťastnými ľuďmi. Sú takí ? Vyzerajú tak! Nie sú ešte za vodou. Sú pred nimi zložité otázky. Kde budú pracovať ? Kde bubú bývať ? Vyzerá to s týmito rómami nádejne aj preto, lebo nehľadajú na prvom mieste sociálnu pomoc, ale niečo hlbšie, niečo duchovné. Účinkovali: Jozef, Júlia, Stanka, Katka, Tamara, Michal, Ján, Ondrej , Matej, Zuzka, Peter, Dávid.
Ako hodnotím tento predvianočný koncert ? Hudobne to bolo veľmi dobre a nejaké falošné tóny som nezachytil. Obdivujem odvahu týchto mladých, že zorganizovali takéto vystúpenie bez veľkých skúseností a veľkej reklamy. Iste to súvisí s dôverou v Boha, o ktorom spievali. Hviezda koncertu nebola viditeľná. V ten večer z mladých rómskych úst a sŕdc bolo počuť a vidieť pravdu o tom, že im sa Ježiš narodil, on proste prichádza tam,kde ho najviac potrebujú. Zdá sa to všetko také jednoduché? Možno je to aj preto, že mladí ľudia všeobecne sú odhodlaní všetko skúsiť. Títo skúsili všeličo aj Ježiša. Verím im, že toto svoje rozhodnutie neľutujú a preto o ňom rozprávajú. Lebo viera v Boha je cesta je to hľadanie.
Ján Kováčik