(zamyslenie)

V dnešnej modernej dobe kedy sa život „žije“ na sociálnych sieťach, kedy sa ani neoplatí ísť na osobné stretnutie - však porozprávať sa dá aj cez chat (čet). V tejto novej dobe sa vytratila z nášho života pochvala.

Avšak, niekoľkokrát denne klikneme na „like.“ Páči sa nám status, vtip, video, fotky detí, zvieratiek, šiat, topánok, kvietkov... Keďže sme všetci tak zaneprázdnení sledovaním noviniek, na ktoré by sme mohli dať „like,“ nemáme čas ani na pár slov na opis, čo sa nám vlastne na tej fotke, či videu páči. Detský úsmev, farba/strih oblečenia, krásna príroda, dobre vyhotovená fotografia s krásnymi farbami... alebo čo vlastne? Strohé „páči sa mi to.“ Napríklad album z dovolenky, skoro na každom obrázku „like“ alebo rovno „like“ na celý album. Čo sa tým ľuďom páči? Príroda, jedlo, more, pamiatky, či telá v plavkách? Páči sa nám, že si tam bol priateľ oddýchnuť, alebo že na fotkách vyzerá dobre, alebo je smiešne ako je opálený? A čo keď priateľ si zmení stav na „zadaný,“ hotová invázia „like-ov“!!! Čo sa nám na tom páči? To, že dotyčný si konečne niekoho našiel? Poznáme vôbec toho/tú s kým je zadaný? Naozaj sa nám to páči? Alebo sa nám páči pretože, jeho priateľ/ka je fakt kus? Možno trochu veľa otázok, ale kto sa má v toľkých „like“ zorientovať. A čo ak niekto nedá „like“? Nepáči sa mu to, nesúhlasí s tým alebo len nemal čas, prípadne si to nevšimol?

Ako sa správame keď odídeme od počítača? Komu naposledy ste osobne niečo pochválili? Bežne si pochválime to, že niekto schudol, prípadne že „dobre vyzerá“, aj keď nie vždy je to kompliment. Ženy pochvália účes, oblečenie, či make-up a keď nepochvália, asi sa im to nepáči a taktne mlčia. ;-) „Slečna, vy máte také krásne oči.“ Po takejto vete, človek nikdy nevie, čo si má myslieť... či je to úprimné alebo nie. A keď aj má slečna krásne oči, čo s tým? Nie je to predsa jej zásluhou. Niekomu príroda nadelila, to a niekomu ono. Pochvala by nemala budovať ego, aby sa človek nestal namysleným, aj keď vlastne nemá načo. Pochvala by mala byť povzbudením, mala by byť úprimná a presná. Mala by vyjadrovať, čo sa nám páči a prečo. Taktiež treba vedieť aj úprimne a citlivo povedať, že sa nám niečo nepáči. Lebo aj to je normálne, že sa nám niečo nepáči, alebo to nie je podľa nás správne. Pochváliť treba nie len výzor, na ktorom si veľa ľudí zakladá, ale aj výkon, možno ťažko odvedenú prácu, za ktorou je vidieť len nepatrný výsledok. Niekedy je zaujímavé ne/vidieť, ako sa veci robia samé. Nevidieť ako sa utrel prach, nevidieť ako sa uvarilo chutné jedlo, nevidieť vyvenčeného psa, nevidieť 1 z hudobnej, nevidieť plnú nádrž... Vidieť neumytý riad, vidieť zaprataný stôl, vidieť špinavé topánky, vidieť 5 z diktátu, vidieť vysokú trávu. Pochváliť treba vedieť aj pocit, to, že sa s niekým dobre cítime, to, že niekoho máme radi, že si rozumieme. Aj keď je niekto starý, škaredý, chudobný... môžeme sa s ním cítiť dobre. Pretože má láskavé srdce, pokojného ducha, múdre myšlienky, zaujímavý humor.

Koľko pochvaly a koľko kritiky denne vyjadríme svojim deťom, priateľom, kolegom, rodine? Koľko pochvaly sa dostáva nám? Kto nás naposledy pochválil? Čo nás viac poteší počuť, to že máme pekné tričko alebo to, že sme dobre spravili svoju prácu, alebo to ako sa správame k druhým. Vyhovuje nám viac pochvala v súkromí alebo na verejnosti? Aké máme sebavedomie? Potrebujeme vôbec počuť pochvalu, či vďačnosť? Niektoré deti už od mala počúvajú samú kriku. Aj to je spôsob výchovy. A ako potom raz oni budú vychovávať svoje deti? Budú ich chváliť, či kritizovať? Niektoré deti sú od prílišnej chvály až namyslené, to je zase druhý extrém. Musíme sa učiť pochváliť druhých, tak aby sme boli úprimní, aby to nebola len nejaká rutinná automatická pochvala. Aby sme pochválili tých, čo to potrebujú počuť, pre povzbudenie do ďalšej práce, či pre uistenie, že to robia dobre. Treba byť citlivý k tým, ktorí neradi prijímajú pochvalu na verejnosti. Treba vyvažovať pochvalu a kritiku, aj tá je nutná. Pochvala je dôležitá forma spätnej väzby, ak nám záleží nie len na psychickom zdraví našich blízkych. Mali by sme sa naučiť prejaviť a prijímať pochvalu.

Niekedy mám pocit, že najmä kresťania si neuvedomujú to, že niektoré veci nie sú automatické. To, že niekto vie pekne spievať, to nie je len dar od Boha, to sú hodiny spevu; krásne hrá na gitare - roky chodenia do hudobnej, učenie sa teórie, hodiny skúšania, stále tie isté piesne dookola, ubolené prsty... dalo by sa vymyslieť veľa iných príkladov. Uvedomujeme si ten čas, úsilie a neraz i peniaze, ktoré treba investovať do všetkých tých neviditeľných a samozrejmých vecí, ktoré denne očakávame a kritizujeme, keď nie sú dokonalé. Však kresťania predsa majú chcieť robiť dobré skutky, malo by ich to tešiť?! Každého úprimne veriaceho človeka určite poteší, ak môže svojou službou pomôcť, či potešiť svojho blížneho. Ale ako bývajú vďační veriaci a neveriaci? Moje skúsenosti hovoria, že neveriaci bývajú oveľa viac vďační, viac pochvália a viac ocenia, pretože nie sú zvyknutí na dobré veci. Na druhej strane, veriaci považujú robenie dobrých skutkov za automatické. Otázku kladú a už vopred očakávajú odpoveď „áno“, a ak sa náhodou vyskytne „nie,“ sú veľmi sklamaní až urazení. Neviem, aké sú vaše skúsenosti? Kedy naposledy sa vám dostalo pochvaly a uznania za vašu službu? A kedy vy a do akej miery ste pochválili, poďakovali svojmu bratovi/sestre za ich službu?

Prepočítajme si pomer internetových a osobných pochvál, porovnajme ich hĺbku. Skúsme sa porozhliadať dookola na veci, ktoré sa robia samé, na dary, ktoré sú rozvíjané ťažkou prácou, na pomoc, ktorá nemusí byť automatická, na ľudí, čo nestoja na pódiu. Usilujeme sa menej kritizovať a hundrať, viac chváliť a tešiť sa zo života. Rozdávajme nie povrchné, ale úprimné pochvaly a sledujme, čo sa bude diať.

Rim. 15:14-17 „Bratia moji, ja sám som presvedčený o vás, že aj vy ste plní dobroty, že ste naplnení všetkým poznaním, schopní navzájom sa napomínať. Písal som vám však trochu smelšie, lebo som vám chcel znova pripomenúť niektoré veci, a to skrze milosť danú mi od Boha, aby som bol služobníkom Ježiša Krista pre pohanov, aby som ako kňaz slúžil Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou Duchom Svätým. Chválim sa teda v Ježišovi Kristovi tým, čo konám pre Boha.“