„Choď a daj najavo svoju vieru medzi ľuďmi, pretože času je už málo“.

Takto znel Boží hlas po mojom obrátení. Dlho som neváhal a urobil som to, čo bolo v mojich silách. Nakúpil som si letáky a knižky z MSEJK a začal som evanjelizovať. Nevedel som, čo a ako, ale išiel som a bol som sám. Oslovoval som hlavne kolegov z roboty a svojich rodinných príslušníkov. To, čo som s touto činnosťou zožal bol jeden obrovský výsmech hlavne u kolegov v práci, ktorí ma poznali niekoľko rokov a nevedeli pochopiť, čo sa so mnou stalo a tak si pomysleli, že mi preskočilo. Pri tejto príležitosti mi pán Boh poukázal na jeden verš z Biblie a to:

Galatským 6:7 Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! čo človek rozsieva, to bude aj žať!

A tak niektorí z mojich kolegov, ktorí sa tomu, čo sa so mnou dialo vysmievali najviac, zakúsili Božiu odplatu a ledva prežili. Samozrejme, oni nechápali čo sa s nimi deje, ja oproti tomu o to viac. Uvidel som Božiu moc v praxi a bolo to úchvatné a zároveň plné bázne zažiť Božie konanie.

Videl som však, že toto nie je cieľavedomá cesta pre zmysluplnú evanjelizáciu a tak som sa začal modliť za to, aby mi Pán ukázal koho mám s evanjeliom vyhľadať a osloviť. Stalo sa a Pán mi ukázal tri rodiny, za ktorými som aj išiel a vydal som svedectvo. Dal so im rôznu literatúru, ale ani toto sa mi nezdalo ako dobré riešenie a bol som znova smutný, že ľudia evanjelium neprijímajú aj keď o ňom mnoho počuli. Samozrejme, že som bol nedočkavý a chcel som vidieť výsledky. Dnes viem, že to funguje úplne inak.

Môj oheň evanjelistu však nevyhasol a tak som pokračoval. Vydával som svedectvo svojim známym a dával som im kresťanskú literatúru. Bol som rád ak ma niekto vypočul aj viackrát a ani som si neuvedomoval, že Pán raz túto prácu využije a rozšíri. Takto som fungoval niekoľko rokov a bol okruh ľudí, ktorí ma sporadicky veľmi radi vypočuli. Hlavné bolo to, že sme si vybudovali medzi sebou dôverný vzťah. Myslím si, že bez tohto sa dnes evanjelium len ťažko podáva s úspechom.

Moja manželka pracuje ako lekárka na onkologickom oddelení nemocnice v Rimavskej Sobote. Od začiatku ako sa obrátila k Pánovi vydáva svedectvo či už pacientom, alebo personálu. Radosťou a slávou Bohu je to, že každý vníma „inú“ atmosféru na tomto oddelení, no nijako si to nevedia vysvetliť čím to je. Mnohí odtiaľ odchádzajú s tým „ako dobre u Vás bolo.“ Trochu nezvyčajné na „onko“ oddelenie!

Na tomto oddelení môžete stretnúť mnohých, ktorí sú chorobou pokorení a sú otvorení viac počuť o Bohu a jeho slove. Pán Boh mocne pôsobí cez manželku na jej oddelení. Tu sme sa spoznali s ľuďmi, ktorým sme mohli vydať svedectvo.

Spomenul by som jedného z prvých nazvyme ho Alex, ktorý po liečbe nádoru ostal na invalidnom vozíku. Bol to prvý človek, ktorému som sa začal vážne a pravidelne venovať a naša spolupráca trvá už šesť rokov. za ten čas Alex uveril v existenciu Boha, ale myslím si že ešte nie je spasený. Cez manželku som sa spoznal s mnohými ľuďmi, ktorým som mohol slúžiť rôznym spôsobom. Asi dva roky som slúžil slovom aj v jednej kresťanskej skupinke v Rimavskej Sobote, ktorá má niekoľkoročnú tradíciu a stretávajú sa v nej kresťania z rôznych denominácií.

Raz sa u manželky na oddelení objavil jeden mladý róm v pokročilom štádiu rakoviny, ktorý žil niekoľko rokov v Nemecku. Mal v ruke Bibliu a vydával svedectvo o Ježišovi. Hneď sme sa ho ujali a cez neho som sa dostal k misijnej práci s rómami. Medzitým sa sformovala aj skupinka nazvime ju „bieli“, ktorí pozostávali z tých ľudí, s ktorými som roky budoval vzťah a nakoniec som ich vyzval k tomu, aby sme sa stretávali pravidelne za účelom štúdia základov Biblie. Takže na svete boli skupinky „bielych“, rómska skupinka Skupinka, ktorú som navštevoval a tak isto stredajšie biblické vyučovanie v misijnej stanici BJB v Rimavskej Sobote. Zrazu toho bolo priveľa a musel som zvažovať a modliť sa ako ďalej.

Prestal som chodiť na skupinku medzi - denominačných kresťanov a „bielych“ som zlúčil s rómami do jednej. a takto pokračujeme až dodnes. Učíme sa základy Biblie podľa knihy Nový život s Ježišom (Manfred Roseler) a máme medzi sebou prvú ženu ktorá, odovzdala svoj život Pánovi Ježišovi Kristovi a dúfam, že čoskoro bude pokrstená. Zvyčajne sa stretávame desiati jedenkrát za týždeň. Samozrejme, chodíme aj na nedeľné bohoslužby buď do Rimavskej Soboty alebo do Klenovca. Špecifické na tom je ešte to, že celá práca v súčasnosti je vedená v maďarskom jazyku a preto niet nikoho, kto by mi mohol aktívne pomôcť. Tak isto zbor je od nás dosť vzdialený.

Za celý ten čas sme zažili mnoho Božieho požehnania Jeho prítomnosti, záujmu a vedenia. Počas tých niekoľkých rokov misie v Rimavskej Sobote sme zažili mnoho zvláštnych, zázračných a čudných vecí. Samozrejme, máme aj mnoho bojov, ktoré sa týkajú hlavne duchovných útokov na naše osoby a zhromaždenia. Keďže máme pravidelné stretávanie stane sa, že k nám zablúdia aj noví ľudia, z čoho máme veľkú radosť. Mnohým veciam sme sa museli naučiť na vlastných chybách, na ktoré nás mohli upozorniť iní, ak by to tu všetko na tomto našom Slovensku fungovalo trocha inak.

Počas tejto práce sme sa naučili, že najdôležitejšia na tejto práci je vytrvalosť a vernosť Pánovi a on potom zariadi všetky ostatné veci tak, aby On sám bol zo všetkého oslávený.

Štefan P.