Všetci máme veľkú radosť, keď nám niekto povie dobrú správu a práve taká dobrá správa znela aj 24. decembra v našom spoločnom štedrovečernom zhromaždení. Zvestovali ju hlavne deti spoločne s mládežou a znela takto: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.“ (Biblia, Evanjelium podľa Lukáša 2, 10-11)
Obsah tejto správy nám prináša veľkú radosť, pretože sa z nej dozvedáme o tom, že sám Boh prichádza k nám biednym ľuďom, aby nakoniec vykonal ten najúžasnejší skutok – spasil nás, ak v Neho uveríme!
Počas večera sme spievali tieto vianočné piesne: Jozef a Mária k Betlému kráčajú, Len jasličky chudobné, Zvonia zvony vianočné. Mládežníci s besiedkármi si pripravili scénku o tom, čo by malo byť v našich životoch/rodinách dôležité. Či má v nich miesto Pán Boh, alebo sú to úplne iné veci, ktorými sa napĺňame. Scénka mala názov: Problém kostol. Staršie dievčatá nám prečítali pekné príbehy:
Pastieri, ktorí sa boli v betlehemskej maštali pokloniť Ježiškovi, sa vracali domov. Všetci prichádzali s plnými náručiami darov a teraz sa vracali s prázdnymi rukami.
Až na jedného. Jeden malý pastier si zo svätej betlehemskej maštaľky niečo priniesol. Niečo, čo ukrýval v zovretej pästi. Ostatní si to nevšímali, až kým sa jeden z nich nespýtal:
„Čo to máš v ruke?“
„Steblo slamy,“ odvetil mladý pastier, „steblo slamy z maštale, ktorej spalo Dieťa.“
„Steblo slamy!“ rehúňali sa ostatní. „To sú len smeti. Zahoď to!“
Mladý pastier energicky pokrútil hlavou.
„Nie,“ povedal. „Nechám si ho. Pre mňa je to znamenie, znamenie Dieťaťa. Keď vezmem do ruky toto stebielko, spomeniem si naň a aj na to, čo o ňom hovorili anjeli.“
Na druhý deň sa ostatní pastieri pýtali mládenca: „Čo si urobil so slamou?“
Mladík im ju ukázal. „Stále ju mám pri sebe.“
„Ale, zahoď ju!“
„Nie. Má veľkú hodnotu. Ležal na nej Boží Syn.“
„Slama má hodnotu? Boží Syn má hodnotu. Nie slama!“
„Mýlite sa. Aj slama je veľmi cenná. Na čom inom mohlo ležať Dieťa, keď bolo také chudobné? Boží Syn potreboval trochu slamy. Z toho viem, že Boh potrebuje malých a bezcenných. Áno, Boh nás potrebuje, nás maličkých, ktorí nemame veľkú hodnotu, ktorí vieme toho tak málo.“
Postupom času sa zdalo, že steblo je pre mladého pastiera stále dôležité. Počas dlhých hodín, keď pásol stádo, bral stebielko často do ruky. V tých chvíľach znovu myslel na slová anjelov a bol šťastný, pretože vedel, že Boh tak miloval ľudí, že sa stal maličkým ako oni.
Ale jedného dňa mu jeden z jeho druhov vytrhol steblo slamy z ruky s výkrikom:
„Ty a tá tvoja sprostá slama! Už máme dosť tých tvojich hlúpostí!“
Slamku pokrčil a hodil na zem.
Mladý pastier zostal ticho. Zodvihol steblo zo zeme, vyrovnal ho a pohladil rukou. Potom povedal tomu druhému: „Vidíš, zostalo tým, čím bolo – steblom slamy. Nezmenil ho ani tvoj hnev. Iste, je jednoduché zničiť ho. Porozmýšľaj, prečo nám Boh poslal dieťa, keď nám by sa viac hodil silný bojovník. Ale z tohto Dieťaťa vyrastie muž a bude pevný a nepremožiteľný. Bude vedieť znášať všetku ľudskú zlobu a vždy zostane tým, čím je – naším Spasiteľom.“
A s rozžiarenými očami dodal: „Nie. Božia láska sa nedá zlámať na kúsky a odhodiť. Aj keď sa zdá, že je krehká a slabá ako steblo slamy.
Bola raz jedna staršia pani, ktorá trávila väčšinu dňa modlitbami. Jedného dňa začula Boží hlas, ktorý jej hovoril: „Dnes ťa prídem navštíviť.“ Predstavte si radosť a hrdosť starenky. Začala upratovať a čistiť, zamiesila cesto a piekla koláče. Potom sa vyobliekala do svojich najkrajších šiat a čakala na príchod Boha.
Po chvíli ktosi zaklopal. Starenka utekala otvoriť, ale bola to len jej suseda, ktorá si prišla požičať trošku soli. Starenka ju poslala preč: „Pre Božiu lásku, ihneď odíď, ja teraz nemám čas na také taľafatky! Čakám Boha, má prísť ku mne na návštevu! Choď preč!“ A zabuchla úbohej susede dvere pred nosom.
O niečo neskôr znovu niekto zaklopal. Starká hodila očkom do zrkadla, upravila sa a utekala otvoriť. Ale ktože to bol? Chlapec zakrútený do priširokého kabáta, ktorý predával lacné kombíky a mydlá. Starká vybuchla: „Ja teraz čakám dobrého Boha. Vôbec nemám čas. Príď inokedy!“ A zatresla pred chudákom chlapcom dvere.
Krátko na to sa znovu ozvalo klopanie na dvere. Starenka otvorila a pred sebou uvidela otrhaného starca.
„Milá pani, prosím, dajte mi aspoň kúsok chleba... A keby ste mi dovolili oddýchnuť si na chvíľočku, tu na schodíkoch vášho domu,“ prosíkal úbožiak.
„Ó, nie! Dajte mi pokoj! Ja čakám na Boha! A preč z mojich schodov!“ povedala rozhnevaná starká. Chudobný starec krivkajúc odišiel a starenka si znovu sadla a vyčkávala príchod Boha.
Deň plynul, hodina za hodinou. Prišiel večer a Boha nikde. Starenka bola hlboko sklamaná. Napokon sa rozhodla ísť späť. Ihneď zaspala a začalo sa jej snívať.
Vo sne sa jej zjavil dobrý Boh a povedal jej: „Dnes som ťa trikrát prišiel navštíviť, a trikrát si ma odmietla!“
.
Mladšie deti sa naučili naspamäť vianočné básničky, dokonca z detských úst zaznela krásna pieseň: Mária má dieťa, s klavírnym a husľovým doprovodom.
Celý večer sme si rôznymi spôsobmi pripomínali Boží DAR, daný nám ľuďom. Vôbec sme si ho nezaslúžili a o to viac sme sa z neho radovali. Očakávané balíčky so sladkosťami, však dostali, v závere spoločného zhromaždenia, všetky deti.
Nech tieto darčeky, deťom a aj nám všetkým ostatným, pripomínajú ten najdôležitejší dôvod našej radosti – narodenie Pána Ježiša!