Jonáš 3:1-10
1. Potom zaznelo slovo Hospodina Jonášovi druhý krát: 2. Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a zvestuj mu posolstvo, ktoré ti poviem. 3 . Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa Hospodinovho slova. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom, na tri dni chôdze. 4. Jonáš vošiel do mesta, prešiel deň chôdze a volal: Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené. 5. Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny od najväčšieho až po najmenšieho. 6. Táto vec sa dotkla ninivského kráľa. Ten vstal z trónu, zložil plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do prachu. 7. V Ninive dal vyhlásiť: Na základe nariadenia kráľa a jeho hodnostárov nech ani ľudia, ani zvieratá, ani dobytok, ani ovce nič neokúsia, nech sa nepasú a nepijú vodu! 8. Nech sa aj ľudia aj zvieratá oblečú do vrecoviny a nech hlasno volajú k Bohu. Nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má na rukách. 9. Ktovie? Boh môže zmeniť svoj zámer, aby sa zmiloval a môže sa odvrátiť od svojho pálčivého hnevu, aby sme nezahynuli. 10. Boh videl ich konanie, že sa odvrátili od svojich zlých ciest. Potom Boh oľutoval zlo, o ktorom povedal, že ho vykoná nad nimi, a neurobil to.

Udalosti okolo Jonášovho posolstva do mesta Ninive poznáme všetci celkom dobre ale ich v krátkosti zopakujem, preto že po prečítaní týchto 10 veršov to vyzerá celkom super a podobá sa to na príbeh Abraháma, kedy tak isto zaznelo Slovo od Hospodina a on bez výhrad poslúchol. Keby sme si teraz prečítali aj udalosti ktoré uvedenému textu predchádzali, zistili by sme skutočnú realitu. A aká je alebo bola skutočná realita? No taká, že Jonáš sa neskutočne bránil splneniu tohto poslania keď Boh k nemu prehovoril s touto požiadavkou prvý krát a tento jeho odpor vyvrcholil tým, že dokonca nasadol na loď ktorá išla opačným smerom, len aby sa tomuto poslaniu vyhol. No Boh od svojho rozhodnutia neuhýba a vydáva túto loď napospas veľkej búrke a keď už hrozilo potopenie lode, Jonáš oboznamuje posádku lode že príčinou búrky je Boží hnev voči nemu a vyzýva ich aby ho hodili do mora, čo sa aj stalo a búrka ustala. No Jonáš sa neutopil, preto že ho prehĺta veľká ryba ktorú nastrojil sám Boh. Jonáš pobudol v bruchu ryby tri dni a tri noci a keď sa počas tohto obdobia v pokání modlí k Bohu, ryba ho na Boží pokyn následne vyvrháva na morské pobrežie. No a tu už nasleduje dej podľa textu z Biblie, ktorý som uviedol na začiatku. Jonáš bol jeden z prorokov, ktorým sa celkom nepáčilo to, čím ich Boh poveril. Zo začiatku sa vzpieral, ale potom ho Boh doslova a do písmena k tejto službe dotlačil. V Biblii je kniha proroka Jonáša zahrnutá medzi malých prorokov. Z toho dôvodu hovoríme o Jonášovi ako o prorokovi, aj keď úvodné slová tejto knihy nehovoria priamo o ňom ako o prorokovi. Je tam len zmienka o tom, že: Slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi, synovi Amitajovmu takto…. Máme však o ňom ešte krátku zmienku v 2 Knihe Kráľov 14:25, z ktorej sa o ňom dozvedáme že Izraelskému kráľovi Jarobeámovi predpovedal získanie nových území v Sýrii, čo sa nakoniec tak aj stalo. Či to bolo pred jeho poslaním do Ninive alebo potom, to som sa aspoň ja z Biblie zatiaľ nedozvedel. No a z tohto všetkého sa usudzuje, že bol prorok. Faktom je, že prorokom sa stal preto, lebo si ho Pán Boh vybral na nejakú konkrétnu službu.

Mal v podstate iba hovoriť, nič iné od neho Hospodin nechcel. Nikoho nemal nasilu presviedčať, premôcť všetkých rečníckych oponentov, nemal svojimi argumentmi položiť všetkých na kolená. Nie! Mal iba hovoriť, čo mu Boh povie. Nakoniec z toho bola iba jedna jediná veta: Ešte 40 dní a Ninive bude vyvrátené. Myslím, že až také ťažké to nebolo. Mesto Ninive bolo veľké, starobilé a v tej dobe jedno z najdôležitejších miest vtedajšej veľmoci Asýrie, podľa biblického popisu na tri dni chôdze. Podľa najnovších archeologických objavov už 4,5 tisíc rokov pred naším letopočtom vykazovalo mestské štruktúry. Prorok Jonáš mal teda prejsť týmto veľkým mestom a opakovať túto jednoduchú vetu, ktorá bola na prvý pohľad hrozbou, ale reč o 40-tich dňoch hovorila o nejakej šanci a nejakej nádeji čo tam aj sám Jonáš dobre vnímal. No Jonáš išiel s touto správou len jeden deň a tak prešiel len 1/3 priemeru mesta a potom čakal na Boží trest ktorý mal po avizovaných 40 dňoch postihnúť mesto Ninive.

Rozmýšľal som, aké asi mohol mať Jonáš dôvody, prečo sa mu tak nechcelo ísť do mesta Ninive ohlásiť Božie ultimátum a tie boli asi takéto:

• bál sa, že ho budú považovať za blázna
• bál sa, že mu neuveria
• bál sa, že sa jeho slová nenaplnia a bude na posmech
• možno sa bál aj ohromnej zodpovednosti, ktorá s touto službou bola automaticky spojená
• Ninive bolo mesto na nepriateľskom a ešte k tomu aj pohanskom území
• bál sa, že jeho správe uveria, budú robiť pokánie a Boh sa nad nimi zmiluje – toto bolo asi to najpravdivejšie bátie sa Jonášovo, preto že on veľmi dobre poznal Boha a vedel že popri tom ako nenávidí hriech je aj veľmi milostivý a ľútostivý, keď človek robí pokánie zo svojich hriechov.

Jonáš nepočítal ešte s jednou skutočnosťou a tou bolo vedomie pohanských národov ktoré susedili s Izraelom o veľkej moci ich Boha a myslím si, že v podvedomí vedeli, že Boh Izraelov je jediný a živý Boh, len ich nenávisť a žiarlivosť voči tomuto národu im bránila v tom, aby si to priznali. A tak, keď prišiel Jonáš s touto zvesťou k nim, nepriateľom Izraela, uvedomovali si závažnosť tejto správy a uverili jej a robili pokánie.

Som presvedčený že toto sú všetko aj naše ľudské dôvody, ktoré aj nás len brzdia a bránia nám pustiť sa do rozhovoru s ľuďmi na tému duchovných vecí. Prečo je tak dôležité rozprávať? Má taký veľký význam slovo, ktoré vnukol človeku Boh? Prečo?

Žijeme v spoločnosti, ktorá veľmi veľa rozpráva. Sú to samé reči, samé sľuby, samé dôrazy, prísahy, potom samé ospravedlnenia. A takto to ide stále dookola. Pomaly sa zase blížia ďalšie parlamentné voľby a ja som už od mnohých počul: Koho budeme voliť? Veď niet koho! V štatistikách stále uverejňujú výsledky, že keby sa volilo teraz, ako by to dopadlo, ale uverejňujú aj údaj o tých, ktorí sa ešte nerozhodli a je ich veľmi veľa. Mám pocit, že sa ľudia už nevedia rozhodnúť na základe slov politikov. Sme už všetci z toho celého akísi sklamaní. Čím ďalej, tým menej veríme ich vyjadreniam. Už nás nevedia presvedčiť. Slová už tu, akoby nič neznamenali. Toto uvádzam, ako dôkaz toho, že slová už v dnešnej spoločnosti nemajú skoro žiadnu hodnotu. A to nie je iba v politike. Koľkí máte skúsenosti s tým, ako vám niekto sľúbil, že príde a takú a takú robotu urobí a neprišiel a neurobil. No žiaľ aj my kresťania pociťujeme tento deficit záujmu o ,, slová a sľuby“, keď sa snažíme svedčiť nejakým spôsobom o Pánovi Ježišovi.

Sú potom slová skutočne také dôležité?

Ak si prečítate knihu proroka Jonáša, tak dôjdete k tomu, že slová, ktoré hovoril v Ninive Jonáš, zachránili tisícky životov. Boli povedané v pravý čas a ľudia mesta na ne správne zareagovali. Na začiatku to boli obyčajné slová. Ale boli ozaj veľmi dôležité.

Slovám môžete uveriť, slová vás môžu presvedčiť, slová nás však môžu aj zachrániť. Pán Boh nám tiež dal svoje Slovo a chce, aby sme tomuto Slovu plne dôverovali. Aj viera je predsa z počutia. Lenže tu nejde len o nejaké parlamentné voľby, ale slová, ktoré zachraňujú ľudské životy, o slová, ktoré prinášajú spásu – večný život. Škoda len, že ich nie je počuť.

A toto myslím úplne vážne. Apoštol Pavel písal kresťanom do Ríma: Ale, ako budú vzývať Toho, v kohoneuverili?A ako uveria v Toho, koho nepočuli?R10,14 . A Pavel pokračuje: A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? R 10,15. Tu si uvedomujem svoju a našu bezmocnosť. Kto pôjde dom od domu a povie tým ľuďom žijúcim bez Boha Jeho slovo? Ľudia majú vybudovaný odpor ku modlitebni, kostolu a ku všetkému, čo sa im z tohto miesta predkladá.

Ja sa celkom vážne pýtam, kto je kazateľom pre nich? Kto je poslaný k nim? Kedy majú títo ľudia príležitosť počuť, že ich Boh volá k sebe? Hovorí sa, že naša cirkev je cirkvou čistého Božieho slova. Takto sa o nás medzi kresťanskými cirkvami hovorí. Že veľa vyučujeme, veľa kážeme, ale mne sa zdá, akoby sme to robili len sami pre seba. Sme zavretí v našich modlitebniach a nie je nás dostatočne počuť. Ako budú títo ľudia vo svete veriť, keď nemajú kazateľa? A kto tým kazateľom pre nich bude? Niet veľmi veľa možností. Nedávno som čítal o tom, čo sa stalo na jednej misijnej konferencii tu v Európe. Predstavitelia rôznych kresťanských cirkví náruživo diskutovali o spôsoboch evanjelizácie. Hovorili o rôznych formách, postupoch, propagácii, rôznych misijných možnostiach cez kresťanskú literatúru, detské tábory, rôzne zábavné formy pre deti atd.

V jedno poobedie sa počas diskusie nesmelo ozvala mladá študentka z Afriky a povedala: My neposielame do dedín, ktoré chceme získať pre evanjelium, spisy, ani kresťanskú literatúru, ani letáky, ani atrakcie pre deti. My tam pošleme veriacu rodinu, aby obyvatelia dediny videli, ako vyzerá kresťanský život.

Celé toto zhromaždenie na chvíľu stíchlo no po krátkom vstupe jedného z rečníkov že takýto spôsob misie už v kresťanskej Európe nepoznáme a ani nepraktizujeme preto že je prežitý, pokračovali v rozvíjaní svojich ideí ďalej.

Viete, kto je kazateľom pre nášho neveriaceho suseda? Viete, koho si Pán Boh do tejto služby povolal? Nás. Teba, brat a sestra, mňa. Tvoju a moju rodinu, na ktorej by mal každý vidieť ako vyzerá kresťanský život.

Viem, že ak si to človek uvedomí, že on je tým povolaným kazateľom, tak má z toho celého strach. Myslím, že presne toho sa bál aj Jonáš. Čo tam budem robiť? Nechcem niesť túto zodpovednosť. Nechcem byť príčinou smrti týchto ľudí. Veď tí ľudia sú tak hriešni a skazení, že ani si spasenie nezaslúžia. Ale smola. Pán Boh si vybral jeho. Urobil z neho proroka, možno iba zo dňa na deň a poslal ho, aby išiel a hovoril Ninivčanom Jeho Slovo.

My sme v takej istej pozícii. Asi ste si nevybrali neveriaceho suseda. Možno sa na vašu ulicu iba prisťahoval. Možno ste nikdy nechceli byť zodpovední za to, či bude tento človek niečo počuť o Bohu. Ale ste a sme! My sme pre neho obraz cirkvi. My pre neho symbolizujeme kresťanstvo. Nás si spája s náboženstvom. V poslednom čase si neraz – podobne ako aj vy kladiem takéto otázky:

Ako je možné že:

• kresťanská viera nie je v našej spoločnosti takmer vôbec viditeľná?
• naša viera tak málo ovplyvňuje náš kresťanský život?
• naša viera vôbec neformuje a neovplyvňuje ľudí k lepšiemu?

Veď ak by na Slovensku malo byť naozaj 90% kresťanov tak, ako to hovoria štatistiky, tak tu nemôže byť GORILA, SASANKA, lobistické skupiny, mafiáni, podplácanie a všelijaké možné podvody. Ale toto všetko tu je. A kto to robí? No tí, ktorí o sebe tvrdia že sú kresťania a v kolónke náboženstvo pri sčítaní ľudu si vybrali nejakú z kresťanských cirkví. Chcem dnes ukončiť tým, že naše slovo, naše svedectvo o Bohu je veľmi dôležité, ale musí ísť ruka v ruke s naším spôsobom života. A chcem sebe, ale aj vám pripomenúť, že my sme ti Jonášovia, ktorých si Pán Boh vybral, aby sme šli a povedali svojmu okoliu jednoduché svedectvo o Pánu Bohu. A áno, máme za to aj určitú mieru zodpovednosti.

AMEN

kovond 26.7.2015