V 17. storočí sa vo Veľkej Británii pracovalo u pánov od rána do večera, veľa detí bez nároku na voľno. Jedine štvrtá nedeľa počas pôstu bola príležitosťou navštíviť rodičov a doniesť darčeky súrodencom. Tejto nedeli sa začalo hovoriť „ Nedeľa matiek.“
V USA ako prvá navrhla Deň matiek v roku 1872 Julia Ward Howeová a venovala tento deň mieru. Na sklonku 19. storočia sa Anna Reevers Jarvisová z Philadelphie, matka 11 detí začala angažovať za práva matiek. Keď zomrela, pokračovala v jej začatom úsilí jej dcéra, ktorá požiadala pastora metodistickej cirkvi v meste Grafton v Západnej Virgínii, aby vykonal zvláštnu bohoslužbu na počesť pani Jarvisovej a všetkých matiek sveta.
V roku 1907 Anna Jarvisová (zomrela v r. 1948 bez peňazí a úplne opustená v starobinci) zahájila kampaň za ustanovenie Dňa matiek ako národný sviatok. Dočkala sa ho v roku 1911. V roku 1914 bol Deň matiek prehlásený oficiálne za národný sviatok – deň verejného vyjadrenia lásky a úcty matkám. Druhú májovú nedeľu matky nepracovali, nevarili, neupratovali. Všetko zariadili deti, ktoré navyše svoje maminky ochotne obsluhovali. Dospelí posielali matkám pozdravy a blahoželania. Občania USA sa ozdobovali kvetom – bielym, ten kto matku už nemal a červeným tí ostatní.
Nápad oslavy Dňa matiek prišiel do Československa okolo roku 1918, keď krajinu navštevovalo veľa ľudí z USA, medzi nimi i sociálne pracovníčky. Ideu šírila Čs. ochrana matiek a detí, Červený kríž, Sokol, Orol, katolícke spolky i niektoré ženské komisie pri politických stranách.
Najviac sa o oslavu Dňa matiek v bývalom Československu zaslúžila Alica Masaryková. Niet sa čo čudovať, pretože jej otec T. G. Masaryk na svoju matku spomínal takto: „Matka na mňa mala väčší vplyv než otec… Matka bola chytrá a múdra… Matka bola zbožná. Rada chodila do kostola, ale nemala na to čas, pretože musela drieť pre rodinu…“ Toľko z histórie Dňa matiek.
Biblia bola písaná v dobe, keď postavenie ženy bolo zaznávané. Hlavné slovo mal vždy muž, a preto sa oveľa viac píše o mužoch. Ale tak či onak, aj keď boli dôležití, deti nerodili. No a hovorí sa, že za každým veľkým mužom treba vidieť ženu. Trochu to poopravím a poviem, že aj ženu – matku, ktorá ho vychovala a mnohému vštepovaním a starostlivosťou od malička naučila. Psychológovia tvrdia, že dieťa sa najviac naučí vo veku 3–4 rokov, a to je obdobie, ktoré najviac strávi práve s matkou. V židovstve tú výchovu neskôr preberal otec, ale v dnešných časoch v našich rodinách ani to nie je pravda. A tak celá tá ťarcha zodpovednosti je najčastejšie na pleciach matky. A je tu ešte jedna veľmi dôležitá vec. Pri prvom hriechu Pán Boh potrestal muža tým, že v pote tváre bude dorábať svoj chlieb, ale my muži sme si to mnohokrát vo svojej práci uľahčili. Nie pri každej práci sa spotí naše čelo a zdanlivo to vyzerá, ako keby sme sa tomu Božiemu trestu vyhli. Ale žene bolo povedané, že v bolestiach bude rodiť deti, a toto ostalo. Nič na tom nezmenil ani pôrod cisárskym rezom. Ženy ktoré tak rodili tvrdia, že to zotavovanie po ňom bolo ešte horšie.
Ale predsa som našiel v Biblii jednu ženu, ktorá bola matkou, ktorá vychovávala svoje dieťa
a bola oveľa aktívnejšia ako jej muž. Bola to matka veľkého muža Mojžiša a volala sa JOCHEBET. No, a o nej si niečo prečítame z Biblie.2. Kniha Mojžišova (Exodus) 2 kapitola, 1–10 verš.
1 Šiel istý muž z kmeňa Léviho a vzal si za ženu Léviho dcéru. 2 Žena počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, tri mesiace ho ukrývala. 3 Dlhšie ho však skrývať nemohla, preto vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do tŕstia na brehu Nílu. 4 Ale jeho sestra si stala obďaleč, aby zvedela, čo s ním bude. 5 Tu prišla k Nílu faraónova dcéra vykúpať sa. Kým jej sprievodkyne chodili sem-tam po brehu Nílu, ona zbadala medzi trstinou košík. Poslala svoju slúžku, aby ho priniesla. 6 Keď ho otvorila, uvidela dieťa; bol to plačúci chlapec. Prišlo jej ho ľúto a povedala: „To je z hebrejských detí!“ 7 Vtedy sa jeho sestra opýtala faraónovej dcéry: „Nemám ísť a zavolať ti hebrejskú dojku, ktorá by ti chlapca vychovala?“ 8 A faraónova dcéra jej odvetila: „Choď!“ Dievča išlo a zavolalo chlapcovu matku. 9 Faraónova dcéra jej povedala: „Vezmi tohoto chlapca a odchovaj mi ho! Odmením ťa.“ Žena chlapca vzala a chovala ho. 10 Keď chlapec odrástol, zaviedli ho k faraónovej dcére. Stal sa jej synom a ona mu dala meno Mojžiš, vraviac: „Veď som ho z vody vytiahla.“
Bol to skutočne zlý čas, do ktorého sa tejto Izraelskej žene v Egypte narodil chlapec. Izraelčanov pribúdalo a pre Egypťanov začal byť tento národ doslova hrozbou. Prvým opatrením bolo, aby pôrodné baby zabíjali chlapcov hneď po pôrode. Ale ony to nerobili a hebrejské ženy boli životaschopné, a tak rodili potajomky a skôr ako sa stihli dostaviť pôrodné baby. Faraón si uvedomil, že tento jeho príkaz sa v praxi neuplatňoval, preto vydal radikálny rozkaz, aby chlapcov vojaci hádzali do Nílu.
Jochebet s manželom Amramom už mali staršieho syna Árona a dcéru Máriu (Miriam). Keď sa narodilo tretie dieťa, platil už zákon o tom, že chlapca bolo potrebné hodiť do Nílu, teda zabiť. Myslím si, že odvahou už bolo rozhodnúť sa pre to tretie dieťa. Popri ťažkej otrockej práci skrývala tehotenstvo a potom ešte 3 mesiace skrývala dieťa v dome tak, aby o tom nikto nevedel. Bolo to ohromné riziko, a že to takto vyšlo, bol určite podiel celej rodiny. Ale ten hlavný podiel patrí predovšetkým matke.
Nemôžme si nepoložiť nasledovné otázky:- Ako zvládla sama pôrod?
- Kde chodila prať veci?
- Kde ukrývala to dieťa, keď vojaci chodili kontrolovať domy?
Ale musela ho skrývať aj pred vlastnými. Zákon sa musel dodržiavať. Predstavte si uvažovanie iných rodičov. My sme prišli o naše dieťa a oni nie?
Musíme jednoznačne konštatovať, že Jochebet bola tou aktívnejšou pri záchrane chlapca. Ona vymyslela plán, ona uplietla košík a vytrela ho smolou, a ona vymyslela miesto, kde ten košík v Níle umiestniť, aby ho našiel ten správny človek. A ona tam postavila svoju dcéru, aby pozorovala, čo sa bude diať. To všetko sa dá zhrnúť jedine slovami – veľká materinská láska.
Myslím si, že Jochebet bola veľkou ženou v Božích plánoch. A bolo to aj preto, že Boh bol pre ňu mocnejší ako faraón. Svojím odhodlaním a vierou zachránila život chlapca, ktorý neskôr vyviedol Izraelský národ z Egyptského otroctva.
Ale je tu ešte jeden zázrak, ktorý sa tejto matke podaril. Biblia hovorí, že ho vychovávala, kým nepodrástol. Potom ho už vychovávali ako Egypťana. Ale ona za dva, alebo tri roky z neho urobila Hebreja, Žida. On vedel, kto je, odkiaľ vyšiel a kam patrí. A nemal v tom chaos, aj keď potom bol vychovávaný na dvore ako egyptský princ. Toto je zásluha jeho matky.
Milé mamy, Boh vám dal ohromnú moc, ohromnú príležitosť i ohromnú zodpovednosť.
V detstve sa vyvíja charakter, osobnosť človeka, a to je čas, keď je dieťa pod najväčším vplyvom matky. To je aj čas, keď sa v dnešnej dobe robí aj najviac chýb a omylov. Výchova k viere sa v našich rodinách zanedbáva a keď sa spamätáme je už neskoro. Pre naše deti by bolo požehnaním, keby od začiatku, ako začnú vnímať svoje okolie, videli nás svojich rodičov modliť sa, videli, ako berieme do rúk Bibliu, čítame si z nej a rozprávame im o tom, čo sme sa tam dočítali.
Ale preto, že to tak celkom, alebo možno vôbec nerobíme, stáva sa nám, že keď deťom povieme, že ideme do zhromaždenia,(společenstva, kostola) pýtajú sa:,,a načo“?
Jochebet za ten krátky čas, čo mala pri sebe Mojžiša, stihla veľmi veľa. Odkojila ho, trochu podrástol a potom ho už musela odviesť do paláca. Ale to, čo ho naučila, ostalo v ňom. Vedel, že je Žid, že Hebrejci sú jeho národ, že vyšiel z otrokov a že patrí k tým ľuďom, ktorí tam strašne dreli, aj keď on sa mal dobre.
Táto moja úvaha je darčekom všetkým matkám a na príklade jednoduchej ženy Jochebet chcem len ukázať, akú veľkú zodpovednosť Vám Pán Boh naložil na Vaše plecia a pre nás mužov-otcov je tu výzva, aby sme Vás v tom nenechali osamotené.
Vďaka vám milé naše mamy.
kovond