Kniha proroka Habakuka 3:17-19
17 Aj keby figovník nevypučal a vinič nezarodil, hoci by oliva vyschla a na poliach sa nič neurodilo; aj keby z ohrady zmizlo stádo a v maštali by nebol dobytok, 18 ja sa však budem radovať v Hospodinovi a jasať v Bohu mojej spásy. 19 Pán, Hospodin je mojou silou. Dal mi nohy lane a vyvádza ma na moje výšiny.
Kto to bol ten prorok Habakuk, v akých životných a historických okolnostiach žil a pôsobil. Kniha proroka Habakuka zaujíma v hierarchii tak zvaných ,,malých prorokov“ ôsme miesto. ,,Malí proroci“, tak sa nazýva časť Biblie, ktorá sa začína knihou proroka Hozeáša a končí sa knihou proroka Malachiáša. Nejdem sa teraz tým zaoberať, že prečo dostala táto časť Biblie takéto pomenovanie – vychádzam len zo skutočnosti, ktorú by nám potvrdil každý teológ, že to tak je. Je však pravda, že táto časť Biblie je vo všeobecnosti menej čítaná a tým pádom aj menej obľúbená a je tak akýmsi bielym miestom v známosti Biblie u mnohých ľudí. Po toho Daniela nám to ešte ako tak ide, ale potom ako by uťal. Je to však obrovská škoda, preto že títo ,,malí proroci“ absolútne v ničom nezaostávajú za ostatnými knihami Biblie. Nachádzame tu podobne ako v iných knihách svedectvá o veľkých Božích skutkoch, o Božej moci a sláve, o Jeho spravodlivosti ale aj o Jeho veľkej milosti a ochote odpúšťať, keď vidí úprimné pokánie. Nachádzame tu slová potešenia a povzbudenia, o čom svedčí aj text, ktorý som na začiatku čítal. Tak prečo tá akási averzia k tejto časti Biblie? Som presvedčený že je to preto, že sa tu dočítame nezakryte o tom, aký je človek vierolomný, nespokojný, nespoľahlivý, nezodpovedný, dvojtvárny a čo ja viem aký ešte a pritom si neuvedomuje, že ho Pán Boh vidí a že pred ním nič nemôže byť utajené.
Prorok Habakuk žil a pôsobil v Judskom kráľovstve a jeho verejné vystúpenie sa datuje na rok 600 pred naším letopočtom. To znamená, že asi 331 rokov po tom, ako sa Izraelské kráľovstvo po smrti kráľa Šalamúna rozdelilo na tzv. ,,severné“ kráľovstvo s názvom Izrael a tzv. ,,južné“ s názvom Judsko. To severné s názvom Izrael už vlastne neexistovalo, preto že ho v roku 722 pred naším letopočtom napadla Asíria a doslova ho zničila a vyplienila. Tých ľudí, ktorí to prežili, odvliekli do zajatia z ktorého sa doteraz nevrátili a na takto vyprázdnené územie násilne zase presťahovali obyvateľov z iných krajín Asírskej ríše. No vieme, že nejaké pôvodné obyvateľstvo tam predsa len zostalo a postupom času sa aj títo zmiešali s tými násilne prisťahovanými a tak vznikli tzv.,,Samaritáni“, o ktorých sa dočítame v knihách novozákonnej časti Biblie a ktorými Židia z Judska pohŕdali.
Je to obdobie krátko po nešťastnej smrti kráľa Joziáša, ktorý zahynul v bitke pri Medigu, keď so svojím vojskom vytiahol proti Egyptskej armáde, ktorá tiahla na pomoc Asírii v boji proti postupujúcim Chaldejom z Babilona. Táto smrť znamenala koniec veľmi sľubne sa rozvíjajúcej reformácii náboženského života i úspešného hospodárskeho napredovania. Nastáva zlom a úpadok po každej stránke. Zavládlo odpadnutie od Boha, v Jeruzalemskom chráme sa opäť zaviedla modloslužba a zavládol chaos, násilie a nespravodlivosť. Táto situácia veľmi sužuje proroka Habakuka, preto sa veľmi intenzívne modlí za svoj národ k Bohu ale ku zmene k lepšiemu nedochádza, naopak, situácia sa stále zhoršuje a vyhliadky do budúcna sú čoraz horšie a horšie. Užialený Habakuk nakoniec dostáva od Boha odpoveď, že národ bude potrestaný pre jeho neprávosti prostredníctvom bezbožného národa z východu – Chaldejcami z Babilona, ale zároveň dostáva zasľúbenie, že národ nebude celkom vyhubený. Habakuk je z toho najprv nesmierne vydesený a vykoľajený. Úplne si uvedomuje, ako národ veľmi odpadol od Boha ale zároveň si pripomína všetky Božie zasľúbenia, všetky jeho úžasné skutky v dovtedajšej histórii a postupne jeho strach a neistota prechádzajú do radostného očakávania Božích zasľúbení uprostred tejto ťažkej situácie v ktorej sa nachádzal – a to sme už v texte uvedenom na začiatku.
Keď sa človek ocitá v podobnej situácii, je mu ťažko a nevie ako ďalej. Stáva sa, že upadne do letargie a depresie a nevie nájsť nejaké rozumné východisko z takejto situácie. No Biblia nám ukazuje, že je možné i v takomto ťažkom a neriešiteľnom stave a okolnostiach vlastniť radosť a vnútorný pokoj tak potrebný k tomu, aby človek nepodľahol panike, ale aj uprostred nebezpečia a neistoty mohol zakúšať radosť a vnútorný pokoj, keď je v Božej prítomnosti.
Veľkou pomocou v takejto situácii je aj pohľad späť. Ako to späť? Veď či nás Biblia na jednom mieste neupozorňuje, že sa nemáme ohliadať dozadu? Ja však mám na mysli pohľad späť na našich predchodcov vo viere a aj na ľudí v Biblii, ktorí boli tiež v ťažkej situácii podobne ako prorok Habakuk a s Božou pomocou sa s týmito ťažkými udalosťami, ktoré na nich doliehali dokázali vysporiadať a vyšli víťazne aj z neriešiteľnej situácie.
Nado všetko však vyčnieva ten najslávnejší, sám Ježiš Kristus. V evanjeliách sa nám podávajú podrobnosti jeho pozemského života, aby sme v takýchto dňoch súženia, bezradnosti a slabosti mali posilu a potešenie. Nado všetko majme na pamäti, že Ježiš Kristus tiež musel prejsť týmto svetom utrpenia. On vie, čo je to protirečenie od hriešnikov. Hoci bol Božím synom, poznal únavu, telesnú slabosť, nemoc, nenávisť. Preto On dobre pozná naše slabosti, pozná ako trpíš a ako Ti je ťažko. A tak sa v úplnej dôvere môžeme v takýchto chvíľach na neho obracať o pomoc, preto že On nám úplne rozumie. Veď sa stal človekom, aby sa stal naším dokonalým veľkňazom, aby nás tak priviedol napäť k Bohu.
Amen.