Manželia Darinka a Ján Kováčikovci priniesli do zhromaždenia vo štvrtok večer svoju dcérku Darinku narodenú 19. 12. 1974. Brat kazateľ Šperl spolu so zhromaždenými vyprosili pre jej život požehnanie.

Záver roku 1974 priniesol do zborového obecenstva obživenie. Spoločné úvahy nad významom a potrebou pravého obecenstva a spoločné modlitby za toto obecenstvo, zaujali mysle i srdcia členov zboru. Vianočný a hlavne silvestrovský program, hlavne zo strany mladých, túto myšlienku ešte zvýraznil. V takomto ovzduší zišla sa mládež na schôdzu dňa 28. 12. 1974 vo večerných hodinách, na ktorej si hovorili osobné skúsenosti s Pánom v roku 1974.

Bola to požehnaná chvíľka, v ktorej si všetci združenci za radom hovorili o svojich previneniach, ale aj o víťazstvách. Osobitnú atmosféru vytvoril brat Bohuš Kováčik, ktorý vyznal, že žil zlým životom, ale že teraz Pán dal mu poznať svoje chyby a dáva aj silu k novému životu.

Aj po skončení tohto združenia Duch Svätý pracoval na mladých srdciach. Ale keď pred štvrtkovým zhromaždením prišiel brat Ján Mináč za bratom kazateľom s prosbou či môžu mať ešte príspevok k téme v obecenstve, nikto netušil, aké veľké požehnanie pripravil Pán pre náš zbor.

Po vyprosení požehnania pre malú Darinku, v ovzduší unavenom pod vplyvom mnohých zhromaždení v sviatočnom období, vystupuje za kazateľňu brat Brádňanský Milan, aby v mene svojom a v mene Stanka Antalíka a Janka Mináča vyhlásil, že nemôžu mať pravý pokoj v duši a plné požehnanie, kým nevyznajú hriechy, ktorých sa spolu dopúšťali v nedávnej minulosti. S pokorným srdcom vyznávali ako žili ľahostajným životom, netúžili po obecenstve v zhromaždení a ihneď po skončení hľadali možnosť iného obživenia. Milan spomínal na trápne chvíle, keď Stanko a Janko išli obstarávať víno a jemu zverili úlohu hľadať v Biblii verš, ktorý by ospravedlnil ich čin. Dnes poznali, že zhrešili a prosia o odpustenie. V tej chvíli Duch Svätý úplne zaujal srdcia prítomných. Každému sa zdalo, že je to jeho vina, jeho hriech, uvedomuje si svoje vlastné hriechy a cíti šťastie, že spolu s bratmi môže aj on ich zložiť. Srdcia sa naplňujú vďaku a oči sa zalievajú úprimnými slzami pokánia. Duch Svätý zaujal srdcia prítomných a núti ich k vyznávaniu hriechov. Vystupuje brat Aláč a so slzami v očiach ďakuje za veľkú moc Božiu, ktorá sa zjavuje nášmu zboru, ktorá mení srdcia, keď sa vyzná hriech. Sám vyznáva, že mal nedorozumenie s kazateľom, ale vzájomne si vyznali previnenia a dnes má pokoj vo svojom srdci. Vyzýva aj ostatných k smelému vyznávaniu a k obnove lásky. Brat Janko Mináč, hoci nemienil hovoriť, vystupuje a vyznáva hriech ľahostajnosti a prosí rodičov bratov Brádňanského a Stanka Antalíka, aby mu odpustili, pretože on bol pôvodcom, on dával aj peniaze, pretože jediný z nich zarábal. Boh ho však zastavil, ukázal na jeho vinu a dnes je šťastný, že môže zložiť ťarchu hriechu.

V tej chvíli pribúda tých, ktorí chcú vyznávať hriechy. Vstávajú sestra Zuzana Kováčiková a Vlasta Papová a ďakujú Bohu za veľkú milosť, ktorou požehnal Pán náš zbor, za to, že nám ukazuje cestu k obživeniu a to aj vtedy, keď sa nám zdá, že sme unavení a presýtení. Prosia, aby sme šli touto cestou pokánia a vyznávania hriechov. Ani brat Stanko Antalík nebráni sa verejnému vyznaniu. Ľutuje svoje hriechy, prosí za odpustenie, za to, aby toto vyznanie nebolo chvíľkové, aby nebolo len vzplanutím, ale začiatkom skutočného života. Za také silné požehnanie a za taký zvláštny spôsob ďakuje Pánu brat Ondej Antalík, predseda zboru a cíti, že je to aj obvinenie aj pre starších v zbore, aby sme všetci úprimne robili pokánie a zmenili svoj život. Srdcia nevychádzajú z údivu i radosti a oči sa stále viacej naplňujú slzami pokornej vďaky a šťastia. Nedá sa opísať ovzdušie chvíle, keď vystupuje aj brat Bohuš Kováčik, ktorý študuje v Prešove. Vyznáva ako sa dostal do zlej spoločnosti, ako aktívny futbalista dostal sa do prostredia s pitím liehovín a na internáte stal sa vodcom zlých chlapcov a robili všetko zlé. Dnes vyznáva tento svoj hriech, uvedomuje si, že sa nechoval ako Božie dieťa a prosí o odpustenie a o silu pre nový život. Uprostred tohto vzácneho ovzdušia vstáva brat kazateľ Šperl a vyznáva, že v živote nezažil také krásne a úprimné vyznanie, takú moc Ducha Svätého. Vyzýva všetkých prítomných, aby na modlitbách prosili Pána za odpustenie a obživenie. Vzácna a požehnaná bola táto chvíľa modlitieb, v ktorej zhromaždenie cíti, že bremeno hriechu je odnímané a dych sa stáva ľahším, voľnejším. Vzácna a požehnaná chvíľa, v ktorej sa takmer všetci v slzách modlia, vyznávajú svoje hriechy a prosia o silu pre nový život.

Všetko však má svoj koniec. A tak aj táto vzácna chvíľa vyznávania hriechov sa končí. Na záver vystupuje hosť z Bratislavy, Juraj Hovorka, ktorý dlhé roky pracuje s mládežou a vyhlasuje, že takú chvíľu ešte v živote nezažil. Zážitok je taký mocný, že kdekoľvek pôjde, všade bude o tom hovoriť.

Zhromaždenie sa skončilo, ale duch tohto zhromaždenia išiel do rodín, očisťoval vzťahy, bol prítomný aj v nedeľu na modlitebnej chvíle, kde sestra Papová vyznávala svoj hriech neposlušnosti voči matke vo výchove detí a bol prítomný i v priebehu nasledujúceho týždňa modlitieb.

Kiež by dal Pán, aby tento duch zostal natrvalo v našom malom zbore.

Dňa 23. 01. 1975 odvolal Pán do večnosti milú a vzácnu sestru Repášovú, druhú manželku brata Ľ. Repáša. Odišla po krátkej nemoci, vo veku 84 rokov a 7 mesiacov. Sestra Repášová uverila ako vdova po prvom manželovi a po 10 ročnom vdovstve s jedným dieťaťom vydala sa za brata Ľudovíta Repáša, ktorý ostal vdovcom so 6 deťmi. S láskou ich vychovávala a bola aj pre zbor veľmi užitočná, obetavá a pre všetkých pohostinná. Odišla tichá, skromná, pracovitá a obetavá sestra.

Na jej pohrebe zišli sa všetci deti, okrem dvoch, ktoré už zomreli. Pretože väčšina z nich sú ateisti a zastávajú vysoké funkcie, nebol jednotný názor na spôsob pohrebu. Väčšina bola za občiansky pohreb, ale dcéry Mária a Ľudmila oznámili na MNV poslednú vôľu, a tak sme ju pochovali podľa nášho spôsobu.

V zhromaždení slúžil slovom na rozlúčku kazateľ J. Miháľ a J. Šperl, nad hrobom J. Šperl. Piesňami poslúžil spevokol. Odchodom sestry Repášovej skončila sa história kedysi veľkej rodiny, ktorá bola veľkou duchovnou oporou zboru. Ostáva nám len ľúto, že z potomstva ostali vernými len Mária a Ľudmila.

Dobré skúsenosti z porady slúžiacich bratov dali podnet na zvolanie porady staršovstva s mládežou, na ktorej by sa uvažovalo o tom ako udržať požehnanie zo začiatku roka. Na užitočnej porade ozrejmili sa niektoré organizačné záležitosti. Staršovstvo kládlo na srdcia mladým členom zboru, aby boli vzorom, aby duchovne rástli a boli príkladom v ochote pri službách požadovaných od mládeže. Pretože mládež rada udržuje obecenstvo do neskorých hodín, bolo dohodnuté, že schôdzky by v zásade nemali trvať dlhšie ako do 22-hej hodiny.

Osobitný dôraz sa kládol na význam a potrebu modlitieb mladých členov zboru aj za udržanie požehnania, aj za pripravovanú evanjelizáciu.

V diskusii (poradu viedol brat Vološčuk) prehovoril brat Ondrej Antalík, ktorý povedal, že všetci spolu môžeme byť ako jeden kŕdeľ vtákov pripravujúcich sa na odlet do teplých krajov. Brat Janko Mináč, skrze ktorého prišlo požehnanie zdôraznil potrebu modlitebného života. Skupinka mladých schádza sa v piatok k modlitbám. Brat Stanko Antalík pripomína, aby boli častejšie takéto schôdzky a aby sa staršovstvo viacej staralo o duchovný život mladých členov zboru po ich uverení. Brat J. Brádňanský navrhol modliť sa spoločne za prebudenie večer o 21:00 hod.

Užitočná porada splnila svoj účel a iste nebude posledná.

Na základe uznesení z roku 1974 a tiež návštevy brata Brázdu, ktorý spracoval projekty na opravu modlitebne, kazateľ Šperl a br. Vološčuk vybavovali povolenie na ONU (Okresný národný úrad) na opravu. Jednania sú zložité a budú zdĺhavé.