Všetkým nám je dobre známy sviatok Deň matiek a aj my si ho už tradične pripomíname každý rok v druhú májovú nedeľu. Je to pekné gesto, veď mamy si to určite zaslúžia. Ale čo otcovia?

Prvý sviatok Dňa otcov sa konal v severoamerickom štáte Západná Virgínia v meste Fairmont v roku 1908 na podnet pani Grace Golden Claytonovej, ktorá chcela osláviť život 210 otcov, čo sa stratili pri banskom nešťastí. No táto slávnosť sa nestala každoročnou tradíciou. Tá má pôvod v štáte Washington v meste Spokane a datuje sa do roku 1910. Pani Sonora Smart Doddová bola nadšená kázňou pastora ku Dňu matiek a chcela, aby aj otcovstvo bolo nejako ocenené. Túžila prejaviť uznanie takým otcom, ako bol jej vlastný, ktorý bol veteránom občianskej vojny a po smrti manželky vychoval šesť detí a veľmi si ho vážila. A keďže sa jej otec narodil v júni, navrhla, aby sa sviatok slávil v júni. A tak sa mladí chlapci vybrali v nedeľu do kostola ozdobení ružami – červená ruža bola na počesť žijúceho otca, biela na počesť zosnulého otca, a sama Sonora zaniesla darčeky tým otcom, ktorí boli pre chorobu pripútaní k lôžku.

No sviatok nemal veľkú podporu v oficiálnych kruhoch, hoci bol v roku 1913 podaný návrh zákona Kongresu na uznanie každoročného slávenia tohto sviatku. Až v roku 1972 bol prezidentom USA uzákonený za národný sviatok a tretia júnová nedeľa ustanovená za Deň otcov.

Sviatok sa rozšíril do širokého sveta, ale deň, keď sa slávi, sa v jednotlivých krajinách líši. Najrozšírenejšia je už spomínaná tretia nedeľa v júni, napríklad v štátoch USA, v Kanade, Japonsku, vo Veľkej Británii, Francúzsku, v Česku i na Slovensku. V krajinách s katolíckou tradíciou, ako sú Taliansko, Španielsko, Portugalsko, sa slávi 19. marca na sviatok sv. Jozefa. V Rusku sa napríklad oslavuje 23. februára (no tu má sviatok iný pôvod), v škandinávskych krajinách v druhú novembrovú nedeľu a v Nemecku sa spája so sviatkom Nanebovstúpenia Pána Ježiša.

Nech už má Deň otcov akýkoľvek pôvod a dátum, podstatná je jeho myšlienka: vďačnosť voči otcom a prejavenie úcty a uznania tým, ktorí nám dali život.

Bezpochyby jedným z najväčších vzorov pre nás otcov a naše očakávanie vo viere na Boha, je otec našej viery Abrahám.

Čo urobil Pán Boh preto, aby ho Abrahám očakával, aby ho potreboval, aby bol na Ňom úplne závislý? Vykorenil ho. Prvá Božia výzva v biblickom zjavení znie: „Vyjdi - odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu a choď do krajiny, ktorú ti ukážem“ (Gn 12, 1). A Abrahám, zakorenený vo svojom rodnom Chárane, neďaleko chaldejského Uru, bezvýhradne poslúchol Boha. Keď sa pohol z rodného kraja, keď bol všetkého zbavený a absolútne sa nemal o čo oprieť, odrazu začala rásť jeho viera, lebo Abrahám sa čoraz viac opiera o Božiu vôľu, a začal sa pýtať, čo od neho očakáva Boh. Takto sa v dejinách ľudstva rodí nový jav – jav kresťanskej viery. Jav, ktorý jestvuje v dôsledku osobnej Božej výzvy a zo strany človeka úplného zrieknutia sa všetkého, k čomu je pripútaný. Na základe vykorenenia a neistoty, ktorú Abrahám prežíva, rodí sa jeho viera a jeho úplné odovzdanie sa Bohu; rodí sa a dozrieva človek viery. Ani náš vzrast vo viere nebude ľahký, tiež bude výsledkom skúšok a ťažkostí, výsledkom úplného zbavenia sa všetkého v situáciách ohrozenia a zdanlivého nedostatku akejkoľvek opory.

Boh je Bohom prísľubu a požehnania. Abrahám dostal prísľub zasľúbenej zeme, potomstva a zvláštneho Božieho požehnania. Nebol to však jasný sľub, bol zastretý určitou formou nejasnosti. Boh hovorí: „Odíď do krajiny, ktorú ti ukážem“, ale Abrahám tú krajinu nikdy nevidel a možno o nej ani nepočul. Ani sa mu len nesnívalo o takých moderných vymoženostiach, aké máme v dnešnej dobe my, keď môžeme využívať naše mobilné telefóny a počítače, ktoré majú zabudovaný systém GPRS/GPS, prostredníctvom ktorého nás nielen že dovedie do zadaného cieľa našej cesty, ale si to miesto môžeme dopodrobna aj vopred pozrieť. Abrahám nič také nemal k dispozícii a nemal ani tušenia, akým spôsobom Boh splní tento prísľub, ale aj napriek tomu verí svojmu Pánovi. A v tom je veľkosť Abrahámovej viery. Nejasná a hmlistá je aj otázka potomstva, veď je predsa už starý človek a jeho manželka Sára tak isto. Z ľudského pohľadu to všetko vyzerá skôr nereálne. Abrahám musel uveriť v čosi, čo sa ľudsky zdalo nemožné.

Čím nereálnejší je Boží prísľub, tým viac od nás Boh žiada a čaká, ale tým záslužnejšia bude aj naša odpoveď plná dôvery. Prísľub daný Abrahámovi bol tak málo pravdepodobný, že Abrahám musel uveriť, že Boh je Bohom nemožných a nepravdepodobných vecí. Bol to pre neho dlhý proces neustáleho rastu vo viere. Keď Abrahám dôjde do zasľúbenej krajiny, Boh mu ju nedáva do vlastníctva, ale je stále len prišelcom – cudzincom. Avšak k najväčšiemu prehĺbeniu jeho viery dôjde až za dramatických okolností, keď Boh požiada od neho obetu syna, a teda obetu kohosi, kto mu bol najdrahší, kto z čisto ľudského hľadiska musel byť pre neho najväčším pokladom a najvyššou hodnotou. Situácia bola až nepochopiteľne ťažká. Abrahám musel teda očakávať, že Boh nejako rozuzlí situáciu tohto strašného rozkazu. Preto sa musel rozhodnúť bezhranične dôverovať. Božie požiadavky sa dotýkali Abrahámovho otcovského citu, jeho najväčšej lásky k jedinému synovi; súčasne sa dotýkali samého základu viery, ktorú dovtedy mal. Abrahám predsa uveril, že práve z tohto syna sa zrodí veľké potomstvo. O to viac sa mu mohlo zdať, že všetko, čo od neho žiada Boh, je absurdné. Ten, z ktorého sa má zrodiť sľúbené početné potomstvo, má byť teraz zabitý? Boh preto žiadal od Abraháma tak veľa, lebo ho chcel obdariť niečím neobyčajným, chcel vyniesť jeho dôveru až na vrchol. Skúška Abrahámovej viery nebola len testom. Boh vopred vedel, ako sa Abrahám zachová. Boh ho provokuje k rozhodnutiu, aby sa zvláštnym spôsobom zveril Bohu v temnotách a neistote a takto pokročil dopredu na svojej púti viery k nemu. Najťažšie situácie sú zvlášť privilegované, lebo vyžadujú hlboké rozhodnutia. Viera sa rozvíja prostredníctvom rozhodnutí, v ktorých sa človek odovzdáva Bohu „poslušnosťou z viery“.

Tak to bude aj v tvojom a mojom živote, pretože Boh, ktorý nás miluje, neraz nás postaví do ťažkých situácií. Dovolí, alebo aj sám spôsobí, že nám bude s niečím veľmi ťažko, že si s niečím nebudeme vedieť poradiť, aby sme tak začali očakávať Jeho príchod, Jeho pomoc, aby sme po Ňom ešte viac túžili, aby sme ho potrebovali. Skúška viery, s ktorou sa vtedy stretneme, nás donúti k polarizácii – alebo neodpovieme na Božie výzvy a začneme vo viere cúvať, alebo sa rozhodneme ako Abrahám ísť za ním v temnotách dôvery a práve vtedy v nás vzrastie viera, vzrastie v nás hlad po Kristovi a jeho vykúpení, hlad po Jeho milosti. Podľa miery tohto hladu bude môcť potom Duch Svätý zostupovať do tvojho srdca hlbšie a hlbšie.

Amen.