Tak ako po minulé roky počas Veľkej Noci, sme aj tento rok organizovali pre deti z Klenovca a deti, ktoré navštevujú náš piatkový športový klub v Hnúšti, „Veľkonočný pondelok.“ Významom takýchto ale aj iných našich aktivít je ukázať ľuďom v našom okolí, že na tomto svete nežijeme len sami pre seba, ale aj pre druhých.
Stretli sme sa poobede na dvore pri modlitebni BJB v Klenovci a hrali sme sa rôzne hry, spievali piesne. S niektorými deťmi prišli aj ich rodičia. Pre deti sme hrali krátku scénku, ktorej zvesť bola o pravom význame Veľkej Noci. Poznáte ho? Scénka bola o chrobáčikoch a .... Prečítajte si ju sami, jej názov znie: Prázdny hrob.
Malý lúčny koník bezstarostne poskakoval z rastlinky na rastlinku. Užíval si jemného vánku, ktorý ho zľahka dvíhal a predlžoval jeho skoky. Zastavil sa na veľkom steble, vyliezol na vrcholec a rozhliadol sa vôkol. Neďaleko od neho sa hojdal ďalší lúčny koník. „Hej, poď sem!“, zakričal na neho. „Kam máš namierené?“ Druhý koník nemeškal, skočil a už sedeli spolu na jednom steble. Odpovedal: „Ani neviem, len si preskakujem sem i tam. Ak by ti to nevadilo, rád by som pokračoval v ceste s tebou, nebol by som tak sám. Určite by z nás boli dobrí kamaráti.“
„Pravdaže, ja budem rád. A možno zažijeme niečo zaujímavé. Všade vôkol je akosi pochmúrne. Som už aj unavený, asi by sme sa mali poobzerať po nejakom mieste, kde by bol dobrý výhľad a miesto pre oddych.“
„Fajn, poď za mnou, včera som sedel na veľkom kameni, je to dobré miesto. Je tam ticho aj z neho ďaleko vidieť.“ Kúsok preskákali a už spoločne sedeli. Každý z nich odtrhol veľký lístok, položil ho na kameň a urobil si pohodlie. Pozreli sa jeden na druhého. „A ako sa voláš?“, spýtal sa jeden z nich. „Ja som Hop. A ty?“ „Ja som Skok, podobné mená, že?“ „Áno, ale teraz si už trochu oddýchnime.“ Lúčne koníky sa zakryli lístkami a uložili sa na spánok.
Ešte si povedali zopár slov pri svetielkujúcich hviezdach a potom nastalo veľké ticho. Nebolo počuť ani hlásku, všade bol pokoj. No netrvalo to celú noc. Ako tak spali, pocítili zvláštny hrejivý vánok. Spočiatku si mysleli, že je to iba sen, no o chvíľu pochopili, že nie. Kameň, na ktorom sedeli, sa začal chvieť. Otrasy cítili čoraz viac. Preľakli sa, kameň sa hýbal. Chytili sa jeden druhého a odskočili najďalej ako sa dalo. „Čo sa to deje?“ kričal Skok. „Netuším“, ozval sa Hop. „Pozri, ten ťažký kameň sa odsúva zo svojho miesta a niekto spoza neho vychádza.“ „Naozaj, niekto za ním je, kto to môže byť, keď má takú veľkú moc?“ Pritlačili sa bližšie k sebe a mlčky sledovali, čo príde.
Spoza kameňa vyšiel muž. Lúčne koníky ho nikdy predtým nevideli. Plné úžasu a strachu vnímali dianie okolo nich. Keď sa spamätali, videli už iba odvalený kameň a nikde nikoho. Pomaličky prihopkali bližšie. „To je predsa hrob.“ Prehovoril Skok. „To..., to musel vstať niekto z mŕtvych...“ „Ale choď!“ Rozosmial sa Hop. „Mŕtvi predsa nevstávajú z hrobu.“ „ Ale áno, pamätám si, ako mi moja mama hovorila, že..., že raz videla dievča, ktoré už všetci oplakávali, ale prišiel Ježiš a ona začala chodiť, bola živá.“ „A kto bol ten Ježiš, keď mal takú moc?“ „Ja neviem, viem iba to, že všetkým pomáhal, uzdravoval ich a učil ich. Chcel by som ho stretnúť.“ Vtedy začuli hlasy, zostali pod kríkom a načúvali im. Videli prichádzať ženy. Tie utekali k hrobu. Bolo na nich vidieť rozpaky a strach. Vtedy sa ozval hlas, ktorý sa ich spýtal: „Hľadáte Ježiša? Vstal, niet ho tu, predchádza vás do Galiley.
„Počul si to? V tom hrobe bol Ježiš, On je živý, to On vstal z mŕtvych. Poď skáčme rýchlo za tvojou mamou, možno nám povie viac“, povedal Hop. Priskákali k veľkej kobylke, jeden cez druhého jej kládli otázky, ledva im stačila odpovedať.
Ale najdôležitejšie, čo sa dozvedeli, bolo to, že Ježiša uložili do hrobu potom, ako Ho mučili a zabili. Že hoci On nič zlé neurobil, vytrpel strašný trest za celé hriešne a skazené stvorenie, ktoré sa odvrátilo od Stvoriteľa. A vstal z mŕtvych, ako o Ňom predpovedali proroci. Vstal preto, lebo svojou veľkou láskou a mocou premohol smrť, aby s Ním mohol večne žiť každý, kto v Neho verí.